|
MOJA MALÁ ZÁHRADKA
Bolo raz jedno mestečko, ktoré sa volalo Rastlinkovo. Bývalo tam mnoho rastliniek, ale aj ľudí. No raz sa na záhradke objavilo slnečnicové semienko.
,,Haló! Haló! Pomôžte mi niekto! Ktože ma len zasadí?“ trápila sa slnečnica. Zrazu sa zjavila na záhradke krhlička. ,,Čože sa ti stalo slnečnica?“ opýtala sa zvedavo krhlička. ,,Nikto ma nechce poliať a ani trošku zeminy dať.“ odpovedala smutne slnečnica. ,,Vieš čo, ja ťa možem poliať.“ ponúkla sa krhlička. ,,To by bolo skvelé.“ povedala slnečnica a pousmiala sa. ,,No nerada ti to hovorím, ale ešte potrebuješ zeminu, aby si mohla narásť.“ povedala nesmelo krhlička. ,,Jój, to máš pravdu.“ zosmutnela znovu slnečnica. ,,Ale vieš čo, mám nápad!“ povedala s úsmevom krhlička. ,,Aký?“ spýtala sa zvedavo slnečnica. ,,Ty si zožeň zeminku a potom keď ju zoženieš, tak na mňa zakrič. Ja som tu stále, ujo Zelinka potrebuje stále niečo polievať.“ povedala krhlička. ,,No to je skvelý nápad.“potešila sa opäť slnečnica. ,,Prepáč, už musím ísť, volá ma ujo Zelinka určite potrebuje niečo poliať.“ povedala smutne krhlička. ,,Jasné, choď uvidíme sa zase zajtra.“ odpovedala veselo slnečnica. ,,Jasné. Ahoj!“ odpovedala krhlička. ,,A kde ja teraz zoženiem tú zeminu.“ zamýšľala sa slnečnica. Na druhý deň ráno sa zrazu slnečnica zobudila a pri nej stojí zeminka. ,, Ahoj zeminka. “ pozdravila sa zdvorilo slnečnica. ,,Ahoj slnečnica.“ pozdravila sa zeminka. ,,Super, že si prišla. Chcela by som byť zasadená a vyrásť. Lenže som nemala zeminu. Tak som sa ťa chcela spýtať či by si mi nepomohla?“ opýtala sa so strachom slnečnica. ,,Jasné, že ti pomôžem.“ povedala s radosťou zeminka. ,,Tak poďme na to!“ povedala s radosťou slnečnica. ,,Jasné, dajme sa do práce!“ ,,Krhlička! Krhlička!“ zakričala slnečnica. ,,Už som tu!“ doskackala krhlička. ,,Tak ideme teda na to?“ opýtala sa slnečnica šťastne. ,,Jasné,“ odpovedali naraz. A tak teda slnečnicu pekne zasadili. A slnečnica rástla, rástla krhlička ju chodila každý deň polievať a ona bola každým dňom väčšia a väčšia. A potom, keď už vyrástla, tak si ju Dianka vzala k sebe do izbičky a robila jej radosť. A potom zazvonil zvonec a rozprávke o slnečnici bol koniec.
Rozprávka o pórikovi Kaufovi
Pór si žil svoj vlastný život ako priesada z Kauflandu zasadený v záhradke u starkej v Necpaloch.
Jedného pekného dňa sa stalo niečo výnimočné. Už od rána počul Kauf ako niečo v zemi buble.
Zrazu nastala rana ako z dela. Milého pórika rana vystrelila na obežnú dráhu. Letel rýchlosťou milión kilometrov za hodinu. Čo to ? Kde som to? Bum, bum, bum. Po pravej strane mrkvička , po ľavej strane fialová paradajka.
“ Kamaráti moji vitajte! Pridajte sa a zažijeme spolu dobrodružstvo “ hovorí im Kauf.
A tak spolu šli, šli a uvideli vodopád. Bol obrovský. Pórik sa vyškriabal na banánovník a odtrhol tri najväčšie listy. Spravili si z nich kajaky. Zrazu boli v hučiacom vodopáde. Nič nevideli. Všade špliechala voda, mali ju v očiach, v ústach a loďka sa začala potápať.
Zrazu tma. Čierna tma.
Kde sme ? Kde to sme ?
„Sme v jaskyni! Pozrite! Tam sa niečo leskne !“ vykríkol pórik Kauf. Červené, zelené, fialové. Našli sme ozajstný poklad.
A tak si nabrali plné vrecka smaragdov a rubínov. A plavili sa ďalej.
Zrazu im ostala zima. Omŕzali im ruky a z nosa im trčali cencúle. Chlapci, aha, svetlo! Vykríkol pórik. Hurá! Silný vietor im pomohol dostať sa na svetlo. Prvýkrát vo svojom živote videli sneh.
Z listov si spravili rukavice, z dreva lyže a z konárov palice. Juchú! Svišťali pomedzi stromčeky, skaly a zrazu mali za sebou svorku vlkov. Ako sa ich zbavíme? Pórik povedal: „ ešte že sme mali na obed fazuľový prívarok“. Motory na plný plyn. Ideme! To je rýchlosť. Ja nič nevidím. Chcem ísť domov !
Ticho.
Pórik otvoril oči a zistil , že je u starkej v záhrade. Bol to iba sen. Usmial sa a začal nový obyčajný a pokojný deň.
Nelka Chrenková, žiačka 4.A triedy ZŠ s MŠ Malonecpalská ulica 206/37, Prievidza
|
Hlavná stránka
+ Verejné obstarávanie
Internetová žiacka knižka
.jpg)
-3.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
-1.jpg)
